Obdobie od roku 1480 až 1530 bolo pre vody a pobrežie Jadranského mora charakteristické neustálymi a intenzívnymi výbojmi, ktoré si mohli dovoliť iba Turci. Ako príklad slúžia najmä obyvatelia pobrežných miest Gargána, Bari, ale predovšetkým Salenta.
Maometto II. sa napriek tomu, že jeho územie sa rozprestieralo až po Východnú ríšu, snažil získať územie Apúlie ako pomstu Ferdinandovi I. za to, že sa pridal k Lige európskych štátov v boji proti jeho expanzii.
Výpravu do Apúlie zveril do rúk krutého vodcu, svojho poradcu Bassá Acomatte, šíriteľa islamu so slovanskými koreňmi, ktorého dejiny vykresľujú ako ´človeka nízkeho vzrastu, nemilosrdnej povahy, veľmi lakomého, chudobného a zbabelého´, ktorý 28. júla 1480 velil flotile 140-tich lodí, ktorá pri obliehaní bola zničená. Neskôr, aby zmiatol záchranné posily, ktoré prichádzali na pomoc jeho nepriateľom, odklonil 70 lodí a vyrazil smerom ku Gargánu.
29. augusta zaútočil na Vieste, ktoré však na jeho prekvapenie odolávalo. Nariadil preto zbúrať hradby a vypáliť mesto. „Za obeť padli mnohí a Vieste zhorelo do tla“. Niektorí stihli utiecť na blízky vidiek, iní našli útočisko na hrade.
Hneď potom kráľ Ferdinand na naliehanie Antonia Miroballa navštívil mesto a nariadil okamžitú obnovu a posilnenie opevnenia.
Barbarské výpravy ohrozovali toto územie počas prvej polovice 16. storočia, a preto neapolský miestokráľ D. Pedro z Toleda nariadil posilniť pobrežné mestá, aby tak mohli odolávať hrozivým výpravám Solimana II., ktorý mal už pripravenú armádu 20-tich tisícok vojakov a flotilu 200 lodí a čakal iba na vhodnú príležitosť na vpád do Apúlie.
Opevnenia ešte vo Vieste neboli posilnené keď ho Dragut s ďalšími 70 pirátmi začal obliehať. To už bolo jeho meno známe v celom Stredomorí. Po tom, čo bol za mladi pravou rukou najznámejšieho piráta 16. storočia Kheyr-ed-dina, známeho ako Červená brada (Barbarossa) už ako skúsený lupič prešiel do služieb Solimana Veľkého. Tak sa stal v roku 1551 veliteľom flotily Polmesiaca a dával povely všetkým korábom patriacim Červenej brade.
Keďže na mesto zaútočil nečakane, jeho obyvatelia mali sotva čas ukryť sa za múry hradu a upovedomiť ostatných miestodržiteľov, ktorí však zasiahli neskoro. Jediný, kto prišiel na pomoc napadnutému mesto bol Nicolantonio Dentice, bohatý neapolský feudál, ktorý bol v tom čase v blízkom okolí. Jeho sprievod ale proti pirátom nestačil a pre neho samotného sa táto udalosť stala osudnou.
Dobýjanie trvalo únavných sedem dní a možno by mesto nebolo padlo za obeť, ako hovorí legenda, nebyť mýtnika Nerbisa, brata strážcu pokladnice, ktorý Vieste zapredal.
15. júl 1554 je v dejinách Vieste ten najkrvavejší. Piráti vtrhli za brány mesta ako šialení, zatarasili ulice, napadli pevnosť a vyplienili domy aj kostoly. Nešetrili nikoho. Starcov, ženy aj deti mučili a zabíjali bez milosti. Ligotavá šabľa vrhala tieň na Chianca Amara (Horká skala), po ktorej sa valila krv dolu ulicou, zatiaľ čo mládencov a dievčatá odvláčali na lode, aby ich predali a uvrhli do otroctva. Napokon Dragut nariadil mesto zničiť a vypáliť a Nerbisa, ktorý s ním uzavrel dohodu, pred očami zotročených obyvateľov mesta ako príklad dane za vlastizradu, podľa tureckých zvykov nabodol na kôl.
Táto udalosť zasiahla a dojala všetkých Talianov, a tak miestokráľ kardinál Pacecco Saguntino zvolal do Vieste 200-členné prezídium pod vedením Tiberia Brancaccia a udelil Vieste výsady mesta.
Barbari v plienení a zotročovaní ľudí pokračovali aj v 17. storočí (1673, 1674, 1678, 1680). Okrem toho, zármutok a skazu mesta vyvolalo aj ničivé zemetrasenie v roku 1646.