Slávnosti mesta sa konajú 9. mája, kedy sa velebí Sv. Mária z Marina (časť mesta), patrónka Vieste. V tomto období si všetci Viestanci pripomínajú osobnosť, ktorá po stáročia predstavuje náboženský a spoločenský symbol.
Podľa legendy drevenú sochu Panny z Merina našli rybári na pláži Scialmarino po búrke. More vtedy doplavilo na breh zvyšky stroskotaných lodí a s nimi aj sochu vyrezanú niekedy v 14. alebo 15. storočí.
Sochu najskôr umiestnili v kostole Sv. Márie z Merina a neskôr premiestnili do Katedrály, kde po ničivom požiari z 31. augusta 1480 zostala zázračne nedotknutá. Obyvatelia ju preto začali vyznávať ešte viac a v samotnej Katedrále jej venovali vlastnú kaplnku. Socha je zaujímavá nielen z umeleckého hľadiska, má aj historický a teologický význam. Ako v prípade Sv. Juraja, názov aj pôvod spájajú mesto s Orientom, Byzantskou ríšou a pravoslávnymi Grékmi.
Oslavy Sv. Márie majú presný harmonogram. 30. apríla ráno, vo vyzdobenej Katedrále premiestnia sochu z kaplnky na hlavný oltár. Vo sviatočný deň po oslave v Katedrále sochu, spolu s ostatnými svätými, vynesú na procesiu, vedenú biskupom a kapitulou. Za nimi kráčajú predstavitelia ostatných kongregácií s príslušným duchovným na čele. V sprievode nasledujú hudobníci, predstavitelia mesta, vojenský zbor a organizačný výbor. Oficiálny sprievod uzatvára kríž a duchovní predstavitelia. Biskup nesie relikviu závoja a rúcha svätej a rehoľníci nesú na pleciach samotnú sochu. Vitrína, v ktorej je socha umiestnená je veľmi ťažká, preto sa bratia opierajú o palice a uprostred hlavného korza sa vystriedajú. Sprievod sa rozchádza, všetci duchovní zdravia Madonu, ktorú na pleciach pútnici odnášajú do kostola v Merine. Trasa ich cesty je presne vyhradená a keď prechádzajú pobrežnou cestou, sochu otočia tvárou k moru na znak požehnania. Počas celej procesie a púte sa mestom ozývajú modlitby a náboženské piesne recitované a spievané vo viestanskom nárečí.
V minulosti boli slávnosti doplnené o bojový turnaj, ktorý sa konal na pláži Scialmarino a svoje sily si v ňom zmerali všetci jazdci, ktorí sa zúčastnili na sprievode. Do polovice 19. storočia medzi obyvateľmi Vieste počas osláv bolo cítiť strach a obavy z prípadnej ´návštevy´ pirátov, pretože v tom období bolo stále možné vidieť tajne vylodených Turkov postávať na uliciach s úmyslom okrádať pútnikov alebo ich zajať do otroctva. Preto obyvatelia zostavovali ozbrojenú armádu, ktorá mala dbať o pokojný priebeh osláv. Jej veliteľom bol správca mestskej pokladnice a v predvečer hlavnej slávnosti sa vojsko zoradilo pred hradbami, z brány vyšiel kastelán a odovzdal správcovi veliteľské žezlo, a ten dozeral na všetko, čo sa týkalo nadchádzajúceho dňa. Organizoval hliadky proti pirátom a lupičom, riadil procesiu, dokonca bol zodpovedný aj za osvetlenie samotnej Madony v sprievode. Po skončení procesie sa zopakovala ceremónia výmeny žezla pred hradbami: Správca pokladnice predal žezlo kastelánovi.
V Merine, po oslavnej piesni ´Te Deum´ (Tebe Bože) a požehnaní pôdy sa pútnici občerstvia a v skorých popoludňajších hodinách sa sprievod vracia späť do mesta. Na tejto ceste je Madona otočená tvárou ku krajine. Celá púť je dlhá asi 15 km, cesta tam aj späť. Večer, pri návrate do mesta sprievod prechádza popod osvetlené oblúky umiestnené na hlavnom korze a zastaví sa na námestí, odkiaľ Madona ´pozoruje´ slávnostný ohňostroj. Po ňom odnesú sochu späť do Katedrály. Už bez nej sa koná slávnostná prechádzka („strusc“), na Námestí Vittoria Emanuela sa na tribúne koná koncert a všetko sa zavŕši o polnoci ďalším ohňostrojom.
Nasledujúci deň ráno po slávnostnej omši v Katedrále premiestnia sochu späť do kaplnky. Večer sa na námestí znovu koná koncert a celá slávnosť končí obrovským ohňostrojom.